Pojem eutanázia bol známy už v antike. O Sparťanoch je známe, že usmrcovali postihnutých novorodencov. V 19. storočí sa týmto pojmom označovalo uľahčenie zomierania, aktívna eutanázia sa striktne odmietala. 
V 20. storočí sa pod vplyvom sociálneho darwinizmu a eugeniky začalo hovoriť o eutanázii v dnešnom zmysle slova. V roku 1920 vydali Binding a Hoche knihu "Oprávnenie zničiť život nehodný žitia", v ktorej sa označenie ľudí trpiacich mentálnou retardáciou, psychickými poruchami a poškodením mozgu používali slovo "Ballastexistenz", čiže niečo ako ľudský odpad. Na začiatku tridsiatich rokov sa začaLa masívna propaganda proti tradičnému súcitnému prístupu k zomierajúcim pacientom, a keď sa v roku 1933 dostala k moci NSDAP, za hlavnú úlohu nemeckých lekárov bola vyhlásená ochrana nemeckého národa pred biogenetickou degeneráciou. Začal sa program nútenej sterilizácie. V roku 1939 sa na žiadosť rodičov a po Hitlerovom osobnom súhlase uskutočnilo prvé "zabitie z milosti" dojčaťa trpiaceho vrodenou slepotou a ťažkými deformáciami končatín. Do konca vojny bolo injekciou alebo vyhladovaním usmrtených 6000 detí trpiacich dedičnými chorobami. O rok neskôr sa začala eutanázia dospelých, ktorej cieľom bolo do roku 1941 vytvoriť 70 000 voľných nemocničných lôžok pre obete vojny. Všetky štátne inštitúcie museli nahlásiť pacientov, ktorí boli chorí a práceneschopní dlhšie ako 5 rokov a ktorí potom skončili v plynovej komore, boli spálení a vystavili im falošné diagnózy príčiny smrti. 
Eutanázia sa znovu dostala na pretras v USA v roku 1975, keď sa rodičia 21-ročného dievčaťa, ktoré 5 mesiacov ležalo v kóme, začali súdnou cestou dožadovať jej odpojenia od dýchacieho prístroja.